VIDEO ESĽP oznámil SR desiatky covidových sťažností. Pirošíková pre eReport: Vláda má čo vysvetľovať!
Bez testu ani na krok! K tomu zatvorené prevádzky i kostoly. Mocní sa tvária, že sa nič nestalo. lenže stalo. A veľa. Lepšie povedané príliš mnoho. Aj keď naši politici na „dobu covidovú“ radi zabúdajú, zdá sa, že občania nezabudli. Európsky súd pre ľudské práva (ESĽP) oznámil vláde 53 sťažností.(!) A vláda sa k nim bude musieť vyjadriť. Pán Ódor bude musieť vysvetliť to, čo tu stváral Igor Matovič. A jeho partaj. Zabudnúť netreba ani na vyhlášky hlavného hygienika. Ktoré boli nad zákonom i nad Ústavou SR, lebo podobne ako pri „očiste,“ bolo to potrebné.
O časoch, kedy vďaka nim platilo i to, že sme mohli ísť vonku venčiť mačku do 100 metrov od obydlia, ale vlastne sme mohli ísť lyžovať na svah a potom zas naopak, ale najmä o tom, čoho sa týkajú tieto sťažnosti a aké dôsledky to bude mať, som hovorila s bývalou dlhoročnou zástupkyňou SR pred ESĽP JUDr. Maricou Pirošíkovou.
Viac ako dosť
ESĽP oznámil vláde už 53 sťažností, ktoré sa týkajú zásahov do základných práv v súvislosti s prevenciou šírenia vírusu Covid-19. Čoho sa týkajú?
Väčšina z nich sa týka údajných nezákonných a neprimeraných zásahov do práva na ochranu majetku. Jedna sťažnosť práva na slobodu myslenia, svedomia a náboženstva a jedna slobody pohybu. Niektorí sťažovatelia namietajú v súvislosti s uvedenými právami aj absenciu účinného prostriedku nápravy, či zákaz diskriminácie.
Bohoslužby i prevádzky
Môžete nám tieto sťažnosti bližšie priblížiť?
ESĽP 12.12.2022 oznámil vláde SR sťažnosť Fígeľ v. Slovensko, týkajúcu sa zákazu verejných bohoslužieb. V ktorej sťažovateľ namieta, že zásah do jeho práva na slobodu náboženského vyznania nevyhovoval požiadavke zákonnosti, nesledoval zákonný cieľ a nebol nevyhnutný v demokratickej spoločnosti s tým, že nebola preukázaná nedostatočnosť menej reštriktívnych opatrení.
Následne, 24.1.2023 oznámil ESĽP vláde SR sťažnosť Scheffer v. Slovensko a ďalších 47 sťažností, ktoré napádajú opatrenia a vyhlášky ÚVZ.
Konkrétne ide o vyhlášky na základe ktorých museli sťažovatelia dočasne zatvárať svoje prevádzky alebo obmedzovať maximálny počet osôb v predajniach.
Sťažovatelia tvrdia, že utrpeli majetkovú škodu, ušlý zisk a prišli o klientelu. Uvádzajú, že ÚVZ nemal právomoc vydávať takéto obmedzenia a že všetky formy opatrení a vyhlášok boli vylúčené z akejkoľvek vnútroštátnej súdnej kontroly.
Vyhlášky Jána Mikasa
Aj v ďalších sťažnostiach išlo o opatrenia a vyhlášky ÚVZ?
Áno. Dňa 15.5.2023 ESĽP oznámil vláde SR sťažnosť PANTA RHEI v. Slovensko. Aj v nej sťažovateľ namieta porušenie ľudských práv majúcich pôvod v opatreniach a vyhláškach ÚVZ, ktorými došlo k obmedzeniam alebo úplným uzavretiam jednotlivých prevádzok.
Tvrdí, že výnimky, ktoré boli v tom čase platné sa nevzťahovali na kníhkupectvá a kaviarne v jeho prevádzke, pričom vstup bol podmienený negatívnym testom na COVID-19.
Uviedol, že supermarkety, obchodné domy, menšie kníhkupectvá, mali povolené predávať knihy a kávu bez obmedzení alebo s menšími obmedzeniami.
Sťažovateľ tvrdí, že utrpel finančnú škodu, bolo zasiahnuté do jeho práva na pokojné užívanie majetku a to zásahmi, ktoré nespĺňajú požiadavky zákonnosti a proporcionality, a boli diskriminačné.
Uvádza, že ÚVZ nemal právomoc ukladať obmedzenia. A že boli oznámené na poslednú chvíľu. Pričom ich odôvodnenie nebolo z ich obsahu pochopiteľné. A niekedy boli v rozpore s platnými uzneseniami vlády (napríklad podniky mohli byť otvorené, ale občania mali zákaz opustiť domov).
Okrem toho, zásahy mali pôvod v právnej úprave, a preto proti nim neexistoval žiadny opravný prostriedok, ich dosah bol nad rámec toho, čo bolo nevyhnutne potrebné, a kritériá pre akékoľvek výnimky boli nezrozumiteľné a svojvoľné.
Vláda bude musieť v súvislosti s touto sťažnosťou na porušenie majetkových práv zodpovedať ESĽP aj otázku, či nedošlo k porušeniu práva na prístup k súdu a práva na účinný prostriedok nápravy.
LYŽIARSKY KLUB BABA – PEZINOK v. Slovensko
Dňa 30. mája 2023 ESĽP oznámil vláde SR prípad LYŽIARSKY KLUB BABA – PEZINOK v. Slovensko, kde sťažovateľ tiež namieta obmedzenia svojej činnosti majúce pôvod vo vyhláškach ÚVZ.
Tvrdí, že mu bolo zabránené v prevádzke lanoviek, čo podľa neho malo za následok majetkovú škodu výrazne vyššiu ako bola akákoľvek finančná podpora, ktorú dostal neskôr z verejných zdrojov.
Novela (zákon č. 286/2020 Z. z.) ZoVZ prijatá s účinnosťou od 15. októbra 2020 konkrétne ustanovila, že vzhľadom na svoju povahu predmetné vyhlášky spadajú do kategórie všeobecne záväzných právnych predpisov.
Ústavný súd SR však v odpovedi na individuálnu sťažnosť sťažovateľa konštatoval (sp. zn. III. ÚS 291/21), že aj keď boli vyhlášky označené ako všeobecne záväzné právne predpisy, voči ktorým nebolo k dispozícii súdne preskúmanie, v skutočnosti predstavovali správne akty hybridnej povahy preskúmateľné v správnom súdnictve.
Sťažujte sa na Lampárni?
Podľa princípu subsidiarity to vylúčilo právomoc Ústavného súdu SR. Sťažovateľ tvrdí, že došlo k porušeniu jeho práv podľa čl. 6 a 13 Dohovoru a článku 1 Protokolu č. 1 v tom, že ÚVZ nemal žiadnu právomoc ukladať obmedzenia, ktoré urobil, a že takéto obmedzenia boli nepredvídateľné a predstavovali pre sťažovateľa nadmernú záťaž.
Okrem toho údajný zásah do vlastníckych práv sťažovateľa nebol sprevádzaný žiadnymi procesnými zárukami a bol znemožnený prístup k súdu a vo vzťahu k nemu aj účinný opravný prostriedok.
Sťažovateľ teda namieta, že v čase podania jeho ústavnej sťažnosti neexistovala žiadna judikatúra preukazujúca stanovisko Ústavného súdu SR v jeho veci. A že v čase rozhodovania Ústavného súdu SR lehota na podanie správnej žaloby, uplynula.
Nevedomosť alebo úmysel mocných?
Mal teda sťažovateľ podať správnu žalobu?
Nie. S argumentmi sťažovateľa o neexistencii potrebnej judikatúry v tomto ohľade sa stotožňujem a dodávam, že uvedený právny názor o preskúmateľnosti vyhlášok ÚVZ v správnom súdnictve zdieľal z troch sudcov rozhodujúcich vo veci sťažovateľa v senáte len p. sudca Šorl.
K uvedenému uzneseniu bolo pridané odlišné stanovisko p. sudcu M. Vernarského. Ktorý tvrdí, že vyhlášky ÚVZ sú všeobecne záväzné právne predpisy a že sťažnosť mala byť odmietnutá s odôvodnením, že podľa čl. 127 ústavy sa možno brániť len proti porušeniam základných práv individuálnymi, a nie normatívnymi právnymi aktmi.
Takýto právny názor zaujali k vyhláškam ÚVZ aj ostatné senáty Ústavného súdu SR. Ďalším ojedinelým právnym názorom bol postoj p. sudcu P. Straku, ktorý k uzneseniu sp. zn. III. ÚS 291/21 pripojil svoje odlišné stanovisko.
V ktorom uviedol, že postup normotvorcu, ktorým dosiahol reguláciu zásahom do základných práv a slobôd vyhláškami, kým tento cieľ pôvodne napĺňal hybridnými opatreniami, musí mať svoje praktické opodstatnenie, ale súčasne nemôže znižovať štandard ochrany základných práv.
Keď dôjde k faktickému znemožneniu uplatnenia práv na správnych súdoch, nie je splnená minimálne druhá podmienka.
Ak normotvorca legislatívnym opatrením vytvoril stav, že nie je prakticky dostupná súdna ochrana v správnom súdnictve tým, že normoval systém v správnom súdnictve nenapadnuteľných vyhlášok, ide vo vzťahu k občanom a iným osobám o ústavne neudržateľné riešenie.
Ústavný súd SR má vyhláškam ÚVZ v konaní podľa čl. 127 ústavy za takýchto okolností povinnosť poskytnúť súdnu ochranu. Pričom má uprednostniť ich obsah pred formálnym označením. Tento právny názor však podporu na Ústavnom súde SR zo strany ostatných sudcov nezískal.
Strata práv vďaka strate súdnosti..
Ďalšie dve sťažnosti boli oznámené vláde 10. júla 2023? Čoho sa týkali?
Sťažovateľ DENIM RETAIL S.R.O. v. Slovensko prevádzkuje predajne odevov. Na ESĽP sa sťažuje porušovanie svojich práv uznesením vlády a sériou vyhlášok prijatých ÚVZ.
Uznesenie vlády obmedzilo voľný pohyb osôb s výnimkami, ktoré sa však netýkali chodenia do predajní odevov. Následné vyhlášky znamenali zatvorenie predajní sťažovateľa celkovo na 121 dní.
Spoločnosť tvrdí, že v dôsledku toho utrpela finančné straty. A že ÚVZ nemal žiadnu právomoc ukladať obmedzenia, ktoré urobil. A že vzhľadom na ich právnu povahu boli príslušné uznesenie vlády a vyhlášky ÚVZ vyňaté z akéhokoľvek druhu súdneho preskúmania.
Bez testu ani na krok!
Sťažnosť Mikuláš Bado v. Slovensko sa týka dôsledkov kovidových opatrení na slobodu pohybu žiadateľa. Sťažovateľ uvádza, že 1.10.2020 vláda SR vyhlásila mimoriadnu situáciu a na to nadväzovali ďalšie uznesenia vlády a vyhlášky ÚVZ, ktorými sa obmedzila sloboda pohybu a boli uvalené ďalšie obmedzenia.
Výnimky z lockdownu boli podmienené rôznymi podmienkami vrátane úspešného absolvovania testu na COVID-19 s negatívnym výsledkom, pričom takéto testy boli platné na obmedzený čas, a preto sa museli zopakovať.
Sťažovateľ neabsolvoval žiadne testovanie, a preto nemohol využiť danú výnimku. Sťažuje sa, že podmienenie uvedenej výnimky opakovaným lekárskym vyšetrením, ktoré samo osebe predstavuje zásah do práv chránených článkom 8 Dohovoru, bolo nelegitímne, neprimerané a diskriminačné.
Pokiaľ takáto úprava vyplývala z vyhlášok ÚVZ, neexistoval žiadny opravný prostriedok na ochranu jeho práv. Sťažnosť vyvoláva otázky podľa článku 2 Protokolu č. 4 a článkov 14 a 13 Dohovoru.
Benátska komisia
Vy ste dlhodobo kritizovali, že na rozdiel od iných európskych krajín bola súdna kontrola covidových opatrení výkonnej moci vylúčená, čo Vás k tomu viedlo?
Významnou zárukou proti rizikám zneužitia právomoci výkonnej moci počas mimoriadnych situácií je podľa Benátskej komisie súdne preskúmanie núdzových opatrení.
Na toto upozornila Benátska komisia vo svojej správe jednotlivé štáty veľmi rýchlo po začatí krízy v súvislosti s ochorením Covid-19.
Konkrétne uviedla, že právo na spravodlivý proces a na účinné opravné prostriedky, zakotvené v článku 6 a 13 Dohovoru, sa počas mimoriadnych situácií naďalej uplatňujú.
To znamená, že jednotlivci, ktorých sa týkajú núdzové opatrenia, musia mať možnosť napadnúť tieto opatrenia súdnou cestou.
Súdny systém musí podľa Benátskej komisie poskytovať jednotlivcom účinné prostriedky v prípade, že štátne orgány zasiahnu do ich ľudských práv a vnútroštátne súdy musia mať úplnú jurisdikciu na preskúmanie obmedzujúcich opatrení z hľadiska ich zákonnosti a oprávnenosti a ich súladu s príslušnými ustanoveniami Dohovoru.
Jednotlivci v Slovenskej republike však prístup k súdu nemajú a musia sa tak obracať priamo na ESĽP. Opakovane som upozorňovala na to, že stačilo odpísať pár ustanovení z českej právnej úpravy a situácia by bola diametrálne odlišná.
Na druhej strane sa dozviete, ako tomu bolo v Českej republike, Ale i to, prečo doteraz niektoré sťažnosti prijaté neboli. A v neposlednom rade, ako si vláda Igora Matoviča spravila z Ústavy SR trhací kalendár.
U susedov
Ako tomu bolo v ČR?
V zmysle pandemického zákona prijatého v Českej republike je podľa § 13 príslušný na prerokovanie návrhu podľa Správneho súdneho poriadku na zrušenie mimoriadneho opatrenia podľa pandemického zákona alebo mimoriadnych opatrení podľa § 69 ods. 1 písm. b) alebo i) zákona o ochrane verejného zdravia v stave pandemickej pohotovosti, ktorej účelom je likvidácia epidémie Covid-19 alebo nebezpečenstvo jej opakovaného vzniku, a ktoré majú celoštátnu pôsobnosť, Najvyšší správny súd, pokiaľ mimoriadne opatrenie vydalo ministerstvo.
V ostatných prípadoch je na prerokovanie návrhu príslušný krajský súd. Ak je návrh zjavne neopodstatnený, súd ho bez prítomnosti účastníkov uznesením odmietne. Inak ho prerokuje prednostne.
Návrh možno podať do jedného mesiaca odo dňa, kedy návrhom napadnuté opatrenie všeobecnej povahy nadobudlo účinnosť. Ak mimoriadne opatrenie počas konania o jeho zrušenie stratilo platnosť, nebráni to ďalšiemu postupu v konaní.
Ak súd dospeje k záveru, že opatrenie všeobecnej povahy alebo jeho časti boli v rozpore so zákonom, alebo že ten, kto ho vydal, prekročil medze svojej pôsobnosti a právomoci, alebo že opatrenie všeobecnej povahy nebolo vydané zákonom stanoveným spôsobom, v rozsudku vysloví tento záver.
Najvyšší správny súd Českej republiky po získaní uvedenej právomoci konštatoval v desiatkach prípadoch nezákonnosť opatrení ministerstva zdravotníctva.
Chybný proces
Rozhodol už ESĽP o nejakých slovenských covidových sťažnostiach?
Áno, ale zamietol ich z procesných dôvodov bez ich meritórneho preskúmania. Prvé sťažnosti boli od majiteľov viacerých fitness centier. Sťažnosti namietali nezákonnosť opatrení prijatých ÚVZ v súvislosti s prevenciou šírenia vírusu Covid-19.
Na podklade opatrení boli fitness centrá zatvorené od marca do júna 2020. Pred ESĽP tvrdili, že v dôsledku uvedeného utrpeli majetkovú škodu a ušlý zisk a prišli o klientelu.
Namietali porušenie článku 1 Protokolu č. 1. Vo vzťahu k tejto sťažnosti Slovenská republika uspela pred ESĽP, ktorý konštatoval, že sťažovatelia mu podali sťažnosti niekoľko mesiacov po tom, ako sa obrátili na Ústavný súd SR a v sťažnostiach výslovne uviedli, že na vnútroštátnej úrovni neexistovalo preskúmanie opatrení ÚVZ súdmi ani Ústavným súdom SR. ESĽP neinformovali o výsledku konania na Ústavnom súde SR.
ESĽP v tejto súvislosti upozornil na povinnosť sťažovateľov informovať ho o všetkých relevantných skutočnostiach, čo sa však podľa ESĽP nestalo. Podľa ESĽP bola informácia zásadná a týkala sa jadra prípadu.
Rovnako tak sa jadra prípadu týkala informácia o čerpaní štátnej pomoci, ktorá mu tiež nebola poskytnutá. ESĽP vyhlásil predmetné sťaženosti za neprijateľné bez ich meritórneho preskúmania z dôvodu zneužitia práva na podanie sťažnosti.
Tomáš Lörinc v. Slovensko
V ďalšom prípade bolo vláde zo strany ESĽP oznámených 17 sťažností pod názvom Tomáš Lörinc v. Slovenská republika a 16 ďalších sťažností. Všetky sťažnosti sa týkali nariadení vlády a opatrení ÚVZ, ktorými boli zavedené obmedzenia základných ľudských práv a slobôd.
Sťažovatelia sa sťažovali predovšetkým na povinnosť nosiť rúška a povinnosť preukázať sa negatívnym výsledkom testu na Covid-19. Ako aj podmienkou pre výnimky z rôznych obmedzení.
ESĽP sa vo svojom rozhodnutí oprel o ustálenú judikatúru, podľa ktorej Dohovor nedovoľuje podávanie tzv. actio popularis (žaloba podaná kýmkoľvek vo verejnom záujme). A teda neumožňuje prijať sťažnosti pokiaľ nimi sťažovatelia neboli priamo dotknutí, alebo nehrozí riziko, že sa na nich bude táto legislatíva uplatňovať.
ESĽP uviedol, že sťažovatelia nepredložili žiadne informácie o ich individuálnej situácii. Vzhľadom na to sa mu javilo, že sťažovatelia sa sťažovali na opatrenia vo všeobecnosti.
Na základe uvedeného ESĽP dospel k záveru, že podané sťažnosti predstavujú actio popularis a sťažovateľov nemožno považovať za poškodených na účely článku 34 Dohovoru. Z dôvodu nezlučiteľnosti sťažností s ustanoveniami Dohovoru boli tieto sťažnosti vyhlásené za neprijateľné.
Ústava – trhací kalendár vlády Igora Matoviča
Čo je ešte podľa Vás významné pokiaľ ide o 53 oznámených sťažností?
Vo vzťahu k týmto oznámeným sťažnostiam je významné, že počas trvania jednotlivých núdzových stavov boli v Slovenskej republike, v niektorých prípadoch, reálne obmedzované základné práva a slobody ako aj ukladané povinnosti nad rámec právnej úpravy ústavného zákona o bezpečnosti štátu (z roku 2015 a 2020).
Fakticky boli tak obmedzované niektoré základné práva a slobody, ktorých obmedzenie vykonávací ústavný zákon k blanketovej norme čl. 51 ods. 2 Ústavy SR neumožňoval. Napríklad niektoré podnikateľské činnosti, či právo na prejavovanie náboženstva alebo viery bohoslužbou.
ESĽP už v minulosti dospel k záveru o porušení Dohovoru z dôvodu, že na prípad sťažovateľky bola aplikovaná zákonná úprava, ktorá bola v rozpore s Ústavou SR.
ESĽP vzhľadom na článok 152 ods. 4 Ústavy SR, podľa ktorého výklad a uplatňovanie inter alia zákonov musí byť v súlade s Ústavou SR, ktorá je na Slovensku základným prameňom práva a s ktorou musia byť ostatné právne predpisy v súlade, skonštatoval, že zásah štátnych orgánov v prípade sťažovateľky nebol „v súlade so zákonom“, ako vyžaduje článok 8 ods. 2 Dohovoru.
Vzhľadom na to, že ústavné zmeny umožňujúce jednotlivcovi vyvolať v súvislosti s podanou ústavnou sťažnosťou konanie o súlade právnych predpisov nadobudnú účinnosť až 1. januára 2025, majú sťažovatelia vo vzťahu k porušeniam majúcim pôvod v právnej úprave priamy prístup na ESĽP.
Bude zaujímavé sledovať, či ESĽP zásahy do ľudských práv, ktoré nie sú predpokladané ústavným zákonom o bezpečnosti štátu vyhodnotí ako zákonné.
Akokoľvek, požiadavka zákonnosti je porušená už pri absencii procesných záruk obsiahnutých v jednotlivých ustanoveniach Dohovoru. V prípade oznámených sťažností sťažovatelia nemali k aktom výkonnej moci zabezpečený v SR súdny prieskum.
Zdroj: Ereport, youtube: Startitup, Sme, Denník N, Hospodárske noviny, eu debates.,